Ruiny bezmeného chrámu

...

Dorazil som na určené miesto na mape pozrel som sa okolo seba a šiel som dalej obzeral som si ruiny pričom som bol v strehu keby sa niečo začalo diať.

Pomaly som maskovaný spolu s Takamasom kráčal k ruinám. Pri konci hustého lesa som zastavil a skryl sa. Už z diaľky som cítil chakru viac ľudí. "Vypadá to, že máme spoločnosť. Niekto nás predbehol otázne je či je tu s rovnakým cieľom. Nemajte obavy ešte si nás tak ľahko nevšimne."

"Ja sa nebojím." Usmial som sa. "Ktorým smerom sa nachádza naša spoločnosť?"

Ukázal som Takamasovi kde sa Hiro nachádza. "Je ich tu viac a po Nibim zatiaľ niet ani stopy." Poskladal som pečate a moje telo začalo miznúť. "Budem váš kryť Takamasa-sama. Nibi sa určite objaví stačí ísť len hlbšie do ruin." Než som stihol dopovedať moje telo zmizlo.

Pomalým krokom som kráčal smerom k Hirovi, až som mu dostal za chrbát, no nie blízko. Bol som od neho približne 15 metrov.

Už som počul kroky praskanie konárov ktoré boli na zemi otočil som sa a vytiahol som katanu z púzdra.

"Mám tu istú prácičku... no a ty mladý chlapče mi v nej akosi prekážaš." Posnažil som sa o milý úsmev, no bol aj tak len široký a slizký. Chytil som rukoväť Kusanagi.

Ja iba prechádzam...Povedal som a pousmial som sa.Nemám pláne tu bojovať.Dodal som.

"Ak je to pravda... skry svoju katanu a odíď prosím." Svoj meč, ktorý bol v puzdre som stále držal. Vážne nemám chuť teraz zabíjať deti, mohol by ísť.

Katanu nechovám do púzdra lebo neviem čo ho ste schopný...Ale ísť pôjdem.Povedal som a začal som cúvať.

Prižmúril som oči, svoje červené oči. "Fajn... uspokojím sa s tým, že pôjdeš."

Ninpou: Mogura Tataki no Jutsu.Povedal som a stratil som sa v zemi vynoril som sa približne 40 metrov dalej od neho za väčším kameňom.

Zamieril som smerom k vchodu do chrámu. Keď som tam bol, zmizol som v tme, ktorá bola v chodbe chrámu. Tak Nibi moja... kde ťa nájdem??? Kráčal som hlbšie a hlbšie do útrob chrámu.

Pozrel som sa spoza kameňa ako ten muž vošiel do chrámu.Toto je čudné...Povedal som a napísal som na papier správu Raikagemu vyvolal som jedného medveda správu som mu pripevnil na nohu a on sa vydal ne cestu cez les.

Počúval som celý ich rozhovor, ale nijako som nedal vedieť, že som u nich. Keď Takamasa vošiel do chodby chrámu vošiel som za ním. "Ten ninja tu stále je... Stále tu cítim jeho chakru. Budeme napriek tomu pokračovať?" Ticho som povedal a technika bola stále aktívna.

"Áno budeme. Toho ninju pokojne zabijeme po ceste späť. Ak tu ešte bude." Zaškeril som sa a šiel stále viac a viac dnu.

nibi no nekomata

Bijuu spozoroval príchod nezvaného hosťa a zamyslel sa. Mám návštevu? Jedlo... a príde samo? Zrazu sa ozval hluk podobný smiechu.

Započul som smiech. "Sme blízko a už nás očakáva. Ja sa budem držať stranou. Nemám techniky na boj proti niečomu takému." Vzdialil som sa s aktívnou technikou.

"V poriadku... ani ja nemám v pláne veľmi s tou obludou bojovať." Zaškeril som sa a mieril smerom za hlasom. Nakoniec som tam prišiel a videl Nibi v plnej kráse. "Ahoj maličká..."

"Heh..." Za pomoci jintonu, môjho originálneho kekkei genkai som sa ohňu vyhol skôr ako sa dostal k miestu kde som ešte pred chvíľkou stál. Ocitol som sa kúsok od Nekomaty do strany a to už som skladal pečate. "Hotovo..."
> Mokuton Hijutsu: Jukai Kōtan
V tom momente, ako som techniku použil začali okolo Nekomaty vyrastať korene stromov, ktorú ju začali v tom momente aj omotávať a stláčať.

Bijuudama? Zaškeril som sa a v tom moment dva silné korene omotali Nekomete papuľu a zatvorili ju silou. Bijuudama ostala v jej ústach.