Podzemný chrám

Tento chrám je pod zemou. Cesta doň vedie ako inak cez Kurogakure no Sato. Chrám sa nachádza niekde pod Kurogakure no Sato. Je chránený množstvom bariér ako detekčných, antidetekčných tak aj obranných.
O tomto chráme vie len "šľachta Kurogakure" ktorú predstavuje pár vyvolených z Kurogakure no Sato. Medzi nich patrí Takamasa, ďalší dvaja zakladatelia dediny, ktorých okrem Takamasi a zvyšku šľachty ešte nik nevidel.
V tomto chráme je uskladnený aj poklad Kurogakure, meteor, ktorý má výnimočné schopnosti.

Vošiel som dnu do chodby a uistil sa, že ma nikto nevidel. Pomaly som kráčal chodbami až som sa zastavil pri jedných väčších dverách. Zaklopal som.

Posedával som so zvesenými nohami na meteorite a v oboch rukách držal lietadielka, pričom som vydával zvláštne zvuky.
"Neviem o tom, že by bolo zamknuté!" prerušil som svoju robotu.

Otvoril som a vošiel dnu. Na chvíľku som si obzrel väčšiu miestnosť. "Hračky slúžia dobre?"

"Jeeeeeej, to ste vy, Takamasa-chama!" vyskočil som na nohy.
"Už to isto bude nejaký ten čas, čo ste ma prišli pozrieť naposledy."

"Mal som, prácu." Prišiel som bližšie a posadil sa na stoličku, ktorú som mal najbližšie. "Ako sa ti tu žije? Jedlo je dobré?"

S úsmevom na tvári som dobehol k dverám a oprel sa o stenu.
"Po pravde, mohlo by to tu byť útulnejšie, chcelo by to aj nejaké tie svetlá a to, čomu hovoríte jedlo, nechutí práve dva krát dobre."

"Mal by som teda vymeniť kuchárov." Obzrel som sa smerom na dvere. "A svetlá, to sa dá zariadiť."

"Výborne," pousmial som sa nadšene.
"Čo nového sa udialo behom môjho pobytu v tomto luxusnom apartmáne?"

"Nič extra. Kuro získalo dva bijuu k dobru, ktoré dokážem plne ovládať." Doširoka som sa usmial a vstal som. "A ty čo si vymyslel počas tvojho pobytu." Obzrel som okolo seba, aj keď som to tu veľmi dobre poznal. "Tuto?"

Vrátil som sa k meteoritu, odložil lietadielká a urobil otočku na mieste.
"Niet nad započatú hru, Takamasa-chama. Zbytočné otázky brzdia jej proces. Ste to vy, kto má o čom hovoriť, nie ja."

"Čo presne myslíš?" Ostal som stáť na mieste.

"Všetko. Postupovanie v plánoch, staré plány, nové plány a ich priebeh."
Zatočil som sa na mieste s roztiahnutými rukami.
"Istý človek raz povedal, že zaoberanie sa zbytočnosťami každého človeka pripraví o viac ako 16 800 hodín ľudského života a ak to nepovedal on, tak sa určite našiel niekto iný."

Zhlboka som si vydýchol. "16 800 hodín je dosť, však?" Vzal som si stoličku a zasa sa posadil. "Ale pre nás je čas nič. Len nekonečné striedanie tmy a svetla." Otočil som sa smerom na Hagira a spustil. "Plány, to ťa zaujíma." Usmial som sa. "Povedzme, že približne tretina plánu je za nami. Mokuton už Kuro má tak isto ako aj dva voľné bijuu, ktoré dokážem plne kontrolovať."

"Jeeeeeeje," prestal som sa točiť a ruky opakovane založil.
"Miestami pochybujem o tom, kto z nás dvoch je tým skutočným géniom, Takamasa-chama."

"Heh." Vstal som, už ma nebavilo sedieť. "Niekto sa učí. A ak má veľa času dokáže sa toho naučiť naozaj veľa. Obaja toho máme dosť za sebou. Kto sa však naučil viac je otázne."

"Hagire sa neučí. Všetky jeho techniky mal už od samotného počiatku. Čokoľvek ho jednoducho napadlo," na tvári sa mi objavil široký úsmev.
"...to ešte jednoduchšie dosiahol."

"Génius, áno." Otočil som sa a pomaly som kráčal k dverám. "Géniov je už v tejto dobe, ale veľa. Ako som zistil." Obzrel som sa za seba.

Môj na prvý pohľad odpudzujúci úsmev sa rázom zmenil na celkom obyčajný.
"To rád počujem. Keď ich uvidíte nabudúce, odkážte, že ich s radosťou pozývam na tanec v krvavom daždi. Najskôr z nich ochutnám a potom... prásk!"

"Ale tiež je pravda, že nie každý má k dispozícii to čo ty." Doširoka som sa zaškeril. No a keď to napokon získam aj ja. Sila Bijuu, kameňa, mokutonu, už nebudem človek. Otvoril som dvere.

Rukou som mu zamával na rozlúčku.
"Nabudúce prosím prineste niečo sladké na zub!"

"Iste, neboj sa." Mávol som na neho a vyšiel dverami von. Po dlhej tmavej chodbe som prešiel až k úplnému východu a opustil som podzemie.
Nový plán... zmena kuchárov.
(Presun)